<!-- /* Style Definitions */ p.MsoNormal, li.MsoNormal, div.MsoNormal {mso-style-parent:""; margin:0cm; margin-bottom:.0001pt; mso-pagination:widow-orphan; font-size:12.0pt; font-family:"Times New Roman"; mso-fareast-font-family:"Times New Roman"; mso-ansi-language:SK;} @page Section1 {size:612.0pt 792.0pt; margin:72.0pt 90.0pt 72.0pt 90.0pt; mso-header-margin:36.0pt; mso-footer-margin:36.0pt; mso-paper-source:0;} div.Section1 {page:Section1;} -->
Na začiatok by som si dovolil rozlíšiť dva typy ľudí. Tých, ktorí dokážu vytvárať morálne normy a tých, ktorí to nedokážu alebo v danom momente nemajú nárok na to pričom nespochybňujem autonómne rozhodnutia určitého subjektu. Hlavne ide o to, že subjekt ktorí má nárok na samostatné vytváranie morálnych noriem môže implicitne, z časti alebo celkom ovplyvniť ostatných jednotlivcov. Z psychologickej stránky taký človek má intelektuálne pre dispozície a pomocou svojho intelektu a svojich psychických skúseností a názorov alebo aj frustrácií hľadá prostriedky na to, aby si svoje túžby alebo nesplnené žiadosti vyplnil, či to boli nejaké ideály alebo nejaký typ pomsty vo väčšine prípadov k určitej skupine ľudí. Takých ľudí najviac vystihuje silný charakter akým ovplyvňujú ostatných ľudí v spoločenstve a najčastejšími obeťami sa stávajú mladí ľudia ktorí si pre svoje roky nepotrebujú vytvárať nejaké kritéria správania sa a tak sa prikláňajú k už stanoveným kritériom. Mladým ľudom je ľahšie prijať sa a priori súdov ako ich vytvárať a skúmať prečo ich akceptujú. Tie apriórne súdy majú pre človeka emotívny význam čiže človek sa cíti istým a akceptovaním v rámci skupine kde vládne určitý kritérium správania sa.
Keďže tá skupina človeku podáva svoje ruky a uisťuje ho z časti zdanlivo o jeho integritu a slobodu tak ten človek cíti z psychologického aspektu pocit potreby vrátiť svojou činnosťou dlh skupine. Ak je to vracanie dlhu odložené človek sa úplne cíti ako jeden z hlavnejších príslušníkov tej skupine a jeho podvedomie ho vedie k tomu, aby konal podľa skupinových ideálov a nie podľa svojich vlastných ktoré si človek utvára a utvára si ich tak, aby preňho boli dobré. Človek keď je zneužitý nejakým ideálom musí sa reidentifikovať v tej skupine a postaviť si otázku: či je také správanie sa dobré pre mňa? Ako moje konanie bude vplývať na ľudí okolo mňa? Problém je v tom, že človek už podradený ideálom nespochybňuje ich platnosť a ich morálnu hodnotu. Prečo vlastne človek akceptuje nejaké apriórne súdy takého charakteru? Preto, lebo človek má potrebu sa cítiť akceptovaný v spoločnosti. Skupina alebo človek podávajú hypotetický svoje myslenie ktoré formulujú tak, že keď niečo urobíme bude to v prospech ľudstva ak to neurobíme tak sa ľudstvo samé od seba zničí pre svoju sleposť. No však implicitne uvedený príklad je extrémom. Zatiaľ jediným riešením problému spočíva v reidentifikacii jednotlivca ako autonómneho mysliaceho subjektu ktorí si môže a vie utvárať zásady ktoré sú v spoločnosti platné a ktoré zodpovedajú vlastnému a všeobecnému dobru
